Mliečna šikana - prikladaj, prikladaj! - Pažravo

by Daniela
11 mesiacov ago
831 Views

Dlho som rozmýšľala, či sa tejto téme na blogu budem venovať alebo nie. Vo veľkej miere som samú seba presvedčila, že je to zbytočné, pretože to i tak veľa ľudí pochopí nesprávne. Veľa žien. No napokon sa udiali veci, ktoré ma presvedčili o tom, že tento článok na svojom blogu mať chcem. Presvedčilo ma to, koľko správ som dostala od vás po tom, čo som zverejnila na svojom instagrame úryvok z knihy Klub nerozbitných detí. Písalo sa v ňom, že i keď je dojčenie to najlepšie, nie je to jediná možnosť, ako nakŕmiť svoje dieťa, hlavne keď to nejde a matka je v strese. Opakujem, viem, že dojčenie je pre dieťa najlepšie. No viem, že keď to nejde, tak to nejde…

Premotivovaná dula na facebooku

Pred pár dňami moja sestra zverejnila na sociálnych sieťach darovačku, v ktorej by rada nejakej mamičke darovala jej Tanečnice, tepláky, ktoré som ušila, sadu na jedenie pre malé dieťa, nákrčník, fľašu a cumeľ od spoločnosti Lovi. Práve posledné dva boli predmetom správ, ktoré obdržala od istej nemenovanej pani. Pani sa to rozhodla robiť iba tak, lebo chcela. Začala sestre posielať linky a obrázky zo stránky, ktorá ma podtitul – Takmer všetko o dojčení. Link bol na stránku s medzinárodným kódexom marketingu náhradného mlieka a pani náruživo vypisovala sestre, že namiesto agresívneho podporovania umelého mlieka by mala radšej rozdávať brožúrky z Mamily. A nemyslela tým tú pizzériu v Prešove. Doplnila to informáciou, že ponúkať či darovať žene ktorá je tehotná fľašu či cumeľ, je v rozpore s týmto medzinárodným kódexom, pretože to že to matka dostane a má doma, značne zvyšuje šancu že to použije, hoci by nemusela. Je to vraj iné, ako keď sa sama z nejakého dôvodu rozhodne, že si to kúpi a bude používať, avšak mala by poznať všetky rizika. Pani pracuje pre duly.sk.

Dominika bola pre mňa vzorom odjakživa, je to moja staršia sestra. A bola ním aj vtedy, keď som sa ja sama trápila s dojčením po narodení Lícnatky. Je ním doteraz, a to nie kvôli tom, že ona sama poctivo a vytrvalo dojčila svoju dcéru niekoľko mesiacov, ale preto že mi ani raz nenaznačila, že som horšia, lebo dojčenie rozbehnúť neviem. A je ním aj preto, že mi ani raz „neporadila“ prikladať.

Keď som bola ešte tehotná, sama som navštívila stránku o dojčení. Pozerala som si videá, pri ktorých mi nebolo všetko jedno, navštívila som kurz, kde som len v nemom úžase sledovala ženu, ktorá dojčila svoju dcéru 4 roky. Chápala som, že je to jej rozhodnutie a nikdy som ju za to neodcudzovala, no keď odo mňa chcela, aby som si na chodbe v nemocnici začala k prsníkom prikladať umelú bábiku, akože ju dojčím, utekala som odtiaľ rýchlosťou tehotného blesku v ôsmom mesiaci. V práci som to neskôr rozoberala s kolegyňou, matkou dnes už 4 detí, ktorá mi sama povedala, že to štvrté by už asi nedojčila, pretože to šlo veľmi ťažko, ale že má pocit, že mu to istým spôsobom dlhuje, i keď vie, že je to blbosť. Vravela mi, že sa mám vykašľať na všetky laktačné sekty, ktoré ženy iba zbytočne stresujú a mám si užívať posledné chvíle s Lícnatkou v bruchu, a potom tie chvíle, keď už bude tu.

Myslela som veľmi pozitívne

A aj naďalej som si prezerala stránku o dojčení. Dobrovoľne, bez toho aby ma niekto nútil, chcela som sa dozvedieť čo najviac informácií a nechcela som nič zanedbať. Neskôr som si o tom písala s inou kamarátkou, ktorá mi začala posielať linky s informáciami o tom, aké zdravé je materské mlieko. Striaslo ma. Nie z tej informácie, ale z toho ako automaticky mala pocit, že mi MUSÍ naposielať informácie, pretože vyzerám, že dojčiť nechcem. Teda podľa nej. Opak bol však pravdou. Slušne som jej napísala, že rozumiem, že je to tá najlepšia voľba, ale čo ak to predsa nepôjde? Jej odpoveď bola: „Musíš iba prikladať, prikladať, prikladať!“ Odvtedy mám husacinu na tele pri každom pomyslení na slovo prikladať. A pritom stačilo napísať: „Neboj sa Dani, bude to tak ako má byť, aj tak budeš dobrá mama.“

Také niečo však ženy, ktoré sa s dojčením trápia počúvajú málokedy. Po pôrode mi Lícnatku priložili tak ako sa to píše vo všetkých novodobých príručkách toho najlepšieho pôrodu a boli sme spolu dve hodiny aj s pánom J. Viac o pôrode si môžete prečítať tu. Na izbu za mnou prišla aj sestrička Vierka z Ružinovskej nemocnice a.k.a. odborníčka na laktáciu. Prsník mi stlačila tak silno, že skôr ako mlieko mi z oči vytiekli slzy a z úst zúrivá pena. Ale pochválila ma, že prsia mám dobré, že kojiť budem. I keď dovtedy mi prsia chválili iba muži, potešila som sa tejto jej pochvale naozaj extrémne. Nakázala mi piť veľa vody a často prikladať. A ja som pila, pila som ako vyprahnutá ťava vodu, ktorú mi pán J. zbehol kúpiť. Aj mu sestričky povedali, že mi má kúpiť nejakú Lucku či Drobčeka, no jednoducho vodu v ružovej fľaši. Priniesol mi tri litre nejakej modrej minerálky, na ktorej bol odfotený nejaký olympionik. Nevadí. Veď voda ako voda. Liala som ju do seba ako najviac sa dalo, a jediný efekt bol, že som bola zavodnená a nohy som mala ako Golem. Nepreháňam. Moje nohy sú hrubé samé o sebe. No toto bol extrém. Pridám vám sem aj fotku, ak ju nájdem. Hovorila som o tom sestričkám, aj lekárom, no nikto mi nedokázal/nechcel pomôcť. Nohy sa mi nevošli ani do šľapiek a mala som pocit, že koža sa mi dotrhá, taká bolesť to bola. Ich rady boli jesť veľa bielkovín, a tak mi na obed doniesli kapustový šalát.  A okrem toho som pila ešte aj hroznovú šťavu, ktorej fľaša bola zabalená v novinovom papieri, takže som mala pocit, že som alkoholička.

Keď prišiel cumeľ

Lícnatku som si prikladala na prsia tak často, ako sa len dalo. Medzitým som ležala na posteli s nohami na stene, aby boli vyššie ako hlava. To bola ďalšia rada lekárov – vyložiť si nohy. Niečo mi z pŕs tieklo, no Lícnatke to nestačilo, bol hladná nervózna a veľa plakala. Jedna lekárka sa ma spýtala, či nemám cumeľ. Vraj ju to upokojí. Pozrela som sa na ňu nechápavo, pretože som mala načítané, že cumle preboha nie! Keď sa ma to spýtalo viac  ľudí z personálu, poprosila som pána J., aby mi jeden doniesol. A sestrička Vierka navrhla dokrmovanie materským mliekom od iných žien striekačkou. Bola som smutná a znechutená sama zo seba. Moje telo nedokázalo Lícnatke poskytnúť to najdôležitejšie a ona taká mala pojedala mlieko cudzích žien. Hormóny a myšlienky v hlave pracovali na plné obrátky.  Tlačila som do seba senovku, benedikta, nejaké malé biele „cukríky“ od spolubývajúcej, ktorá sa večne sťažovala na to, koľko mlieka má a ja stále nič. Lícnatka začala chudnúť a sestričky ma začali strašiť, že ma nepustia domov. Kým mi sestrička Vierka dávala pre malú materské mlieko, iné sestričky jej pripravovali Nutrilon. Večer predtým, ako ma mali prepustiť podľa toho, či Lícnatka priberie alebo nie, mi sestrička doniesla odsávačku, lebo chcela vedieť, koľko mlieka dokážu moje prsia vlastne vyprodukovať na jedno „odsatie“.  Nedalo sa to ani odmerať, pretože to nebolo ani po prvú čiarku. Triasla som sa strachom, pretože ako každá žena, túžila som po domácom prostredí. Jedna detská lekárka z ružinovskej pôrodnice je moja rodina a vždy keď za mnou prišla, upokojila ma, že všetko bude fajn a že v domácom prostredí sa uvoľním viac, a ak by aj nie, svet sa nezrúti. Konečne! Konečne mi niekto netĺkol do hlavy slovko prikladaj.

A tak sme rovno z pôrodnice išli kúpiť Nutrilon a striekačky.

Doma sme fungovali v režime, kde som ju najprv prikladala na prsia a následne, keď som už mala pocit, že cucá naprázdno, som ju dokŕmila striekačkou. Nešlo mi to vôbec. Ona revala, ja som revala, pán J. v práci a Ostružina radšej zaliezla. Keď som ju nedojčila, tak som odsávala v pravidelných intervaloch, áno, vstávala som kvôli tomu aj v noci. Nechodili sme skoro nikam, pretože pokusy o dojčenie na verejnosti nie je môj štýl a už vôbec nie odsávanie. Pila som čaje, pojedala som benedikta aj senovku – tablety som dopĺňala klíčkami! Smrdela som ako pokosený trávnik a mala som pocit, že ak náhodou prejdem okolo nejakej kozy alebo kravy, budú ma chcieť ožuť. Neznášala som sa. Cítila som sa neschopná a smradľavá. A sama. I keď som mala Lícnatku, no chvíle keď bol pán J. v práci boli nekonečné. Jeden víkend, keď k nám prišli naši ani nerátam, pretože ten ubehol ako voda. A tak som začala opäť pracovať, lebo to mi pomáhalo neriešiť iba mlieko. V tom čase už porodili ďalšie tri moje kamarátky a ani jednej nešlo dojčenie hladko. Bol to boj, každej z nás a ja som v tom mojom  neprehrávala už iba tým, že som skoro žiadne mlieko nemala, ale moje prsia vyzerali strašne a boleli ešte horšie. Pri odsávaní som im dopomáhala ešte aj stláčaním a odvtedy neznášam, ak mi ich niekto chytá. Ani ja sama. Občas mám pocit, že ma bolia rovnako ako vtedy. Nemám žiadne krásne spomienky na dojčenie Lícnatky. Nič také ako sa opisuje na stránke mamily. Tie spomienky ma bolia. Pochybovala som o sebe, o tom či som dobrá matka. A tak dookola.

Jedna z posledných kvapiek

Po nejakom čase, keď som aj naďalej počúvala zo všetkých strán o tom, ako musím prikladať a moje nohy nabrali opäť svoj predpôrodný zjav, sme šli k alergiológovi. Potrebovala som doklad o tom, že som alergik, aby mohla detská lekárka predpísať Lícnatke HA Nutrilon. A hádajte, čo som počula ako prvé od sestričky u alergiológa, keď som jej povedala, že sa síce snažím rozbehnúť dojčenie, no Lícnatka chce jesť viac? PRIKLADAŤ! A to bola jedna z posledných kvapiek. V ten deň som si povedala, že už sa pokúšať o rozbehnutie kojenia nebudem, že sa už nebudem ani trestať odsávaním – áno, presne tak som vnímala odsávanie… Nemyslím si, že môže ženám ktokoľvek dávať nevyžiadané rady, ktoré podľa mňa vlastne ani nie sú radami.

Veľakrát som ešte zapochybovala o tom, či robím dobre, keď chcem prestať aj s tým málom, čo pre ňu robím. No pochopila som, že jej dokážem dať oveľa viac, keď budem spokojná ja sama. Keď nebudem o sebe pochybovať, o tom či som dobrá matka. Keď nebudem riešiť, že sa potrebujem ísť rýchlo odsať. A tak si dnes už iba s úsmevom spomínam, ako som stála v kúpeľni a fúkala si prsia fénom, lebo som kdesi čítala, že aj tak stúpa šanca, že to mlieko jednoducho potečie, keď sa žľazy zohrejú. A hádajte čo… ja by som mala skôr na tých prsiach fúkanú ako Marge Simsponová, ako by to nejak pomohlo….

Toto nemá byť článok o tom, že dojčiť nemáte.

Ba naopak skúšajte, ale iba dovtedy, kým vás to neobmedzuje tak, že už nie ste sama sebou. A ja som nebola. Nikto nemá právo vás súdiť, ani kamoška, ktorá kojí štvorročné dieťa, ani svokra, ani hocaká sestrička v ambulancii a už vôbec nie cudzia žena z facebooku alebo inej siete. Nikto nemá patent na to, ako vychovávať deti tou najlepšou cestou. Nikto preto nemá právo sa na vás pozerať s výčitkou. Každý človek má svoje vlastné hranice a každý ich ma niekde inde.

Ja sama som sa vďaka tomu naučila, že už ani v hlave neriešim, aké ma kto jedálenské návyky. Riešim iba Lícnatku a robím to tak, aby sme boli celá rodina v poriadku. A je mi jedno, či niekto svojmu ročnému dieťaťu strčí do úst pribináčika, alebo osemmesačnému Horalku. Nemám na to totiž právo…

A poprosím všetky premotivované matky/duly/samozvané odborníčky, ktoré depcete ženy vo vašom okolí alebo na internete, choďte robiť najprv osvetu do nemocníc, k lekárom, k sestrám. Naučte ich dopriať ženám to najlepšie, čo sa len dá, aby mali pohodu a nie stres. Robte osvetu tam, kde sa to všetko začína a nedeptajte ženy, ktoré sú už aj tak v koncoch.

 

A tu sú spomínané nôžky Golema.

nohy po porode

8 komentárov

  • Lucia píše:

    Ďakujem!

    Konečne normálny názor v tomto divnom svete! Som porodná asistentka a takisto viem,ze dojcenie je najlepsie. ALE! Ja som kojila tyzden
    Tri dni v porodnici som prerevala,však ja som porodna asistentka a neviem nakrmit dieťa! A bolo treba,lebo vsak kolegyne kázali prikladat uz nikdy sa nenecham takto terorizovať,boli to ukrutné bolesti a trápenie a aj tak sme skončili na Nutrilone. A čuduj sa svete,moja krpaňa je zdravá a vlastne za 18 mesiacov nebola ani raz chorá!
    Takže do budúcna viem,ze nebudem pocuvat rady a pribalim si Lanolín

    • Daniela píše:

      Ahoj Lucia, ďakujem za prečítanie aj za komentár! 🙂 Lanolín je super, ja som mala tri rôzne maste, len ja už viem, že ho treba použiť skôr ako je neskoro :)) Naša bola chorá iba raz, a to sme boli vlastne všetci traja. Inak klop klop 🙂 Držte sa! Daniela

  • Maria píše:

    Super clanok Daniela. Uplne vo vsetkom s tebou suhlasim, aj ked ja som mala to ‚stastie‘ a dojcila som. Cumel nechcela ani jedna ani za svet a ja by som bola dala neviem co za to, ak by aspon trocha pocuckali cumel. Mudre rady midwifes (duly v UK) som po prvom tyzdni zacala ignorovat (to by bola ina story). Radsej som dala na rady Mamky a Krstnej. Drzim ti palce. Si skvela mama a super pises. Zboznujem tvoje clanky nech su ocomkolvek. Si proste TOP.

    • Daniela píše:

      Majka, začínam sa červenať 🙂
      Ďakujem… a verím, že v UK to bol istotne tiež čarovný zážitok. Tam sa veľmi nepochvaľuje ani zdravotná starostlivosť, teda vraj tu na Slovensku je lepšia. Je to tak podľa teba?

  • Marta píše:

    Dani, snad sa moje slova stretnu s pochopenim. Ja sama som tiez mala problemy s dojcenim a viem, ako si sa citila. Viem, ze neziadane rady od kojoaktivistiek su velakrat viac na skodu ako uzitok. Ale tiez musim povedat, ze mne jedna takato poradkyna z mamily velmi pomohla. V porodnici som dostala vela protichodnych informacii, od mamky (detskej setry) dalsie a od kopy cudzych ludi ani nevravym. Moje ego bolo uplne posliapane, ked sa na moje rozzute bradavky pozeral personal nemocnice s odporom a komentarom, ze s hentakymi prsiami kojit ani nebudem. Ale prave laktacna poradkyna mi povedala, ze som skvela mama, ze to zvladnem. Ukazala mi jednoduche kroky, ako dosiahnut uspesne dojcenie. Prave to pocuvanie prirodzenych instinktov mi pomohlo asi najviac. Dieta som si vzala k sebe do postele, zacala ho vela nosit na rukach aj v satke, nijak nelimitovat dojcenie a hned to slo. Ale hlavne bolo citit sa v tom ok a byt stastna. Ak ty si sa znova citila stastna, ked si ukoncila dojcenie, nebola si o nic horsia ako ja, co kojim uz skoro tri roky. Dolezite je, aby sme boli spokojne a tak aj nase deti budu. Ale urcite nezatracuj ani laktacne. Niekedy su mozno premotivovane, nevedia vhodne vyjadrit svoj nazor, ale predsa len, ak im doverujes, mozu pomoct.

    • Daniela píše:

      Ahoj Marta, krásne si to napísala, nie všetky laktačné sú premotivované. Písala mi napríklad jedna, dokonca aj vyštudovaná pôrodná asistentka, ktorá kým nemala deti, tak teóriu zvládala bravúrne. Ale keď sa sama stala mamou, tak pochopila, že jej premotivovanosť neprinesie niekomu nič. Ani mlieko žene, ktorá nedokáže kojiť. Stále sa snaží pomáhať, ale skôr asi tým, ktorí ju o to požiadajú. A nie tvrdením, že každý môže dojčiť. Viac takých normálnych laktačných poradkýň, ktoré poradia, keď sa niekto spýta a nie, keď o to nikto nestojí a rada pri druhom tehotenstve budem kontaktovať mamilu 🙂 dobrovoľne, nie nasilu 🙂

  • Ivana píše:

    Škoda že tento článok som nemala po ruke pred piatimi mesiacmi. No som rada, že zdravý rozum ma neopustil a dala som na svoje telo čo mi povedalo. Mám podobný zážitok s kojením aj tým ako veľmi som chcela kojiť stoj čo stoj. Prišiel deň, dva, tri, týždeň a mesiac šlo to dole vodou. Stovky rád, desiatky produktov a nič nepomohlo. Upadala moja psychika a aj telo už signalizovalo že niečo nie je v poriadku. Bolo mi hrozne, slzy, plač malej a pochybnosti o sebe ako mame ktorá nedokázala nakŕmiť svoje dieťa. Treba robiť osvetu a neodsudzovať ženy, poznám nejeden prípad kedy mamička sa dostala až na chirurgiu pod skalpelmi lekárov a to len kvôli tomu, že museli kojiť lebo je to prirodzené. Áno je, ale je prirodzené aj to že niekedy to nejde.
    Smutné je ako niektoré plne kojace mamičky vedia ublížiť tým mamkám ktoré to nemajú ľahké.
    Ďakujem, že som našla tento článok a pohladila svoju dušičku pretože stále o sebe pochybujem či som nemohla pre to urobiť viac. Urobila. Som šťastná ja, manžel aj moja dcérka.

    • Daniela píše:

      Ahoj Ivka, nuž už mi písalo viac žien, že si to mali prečítať skôr. A to som niekoľko mesiacov váhala, či to napísať, pretože viem, že je to taká konfrontačná téma často 🙁 Ale okolnosti ma nakopli a som rada, že som to napísala teraz. Verím, že vy ste svoj „boj“ zvládli, aj keď s pomocou UM. Ale ste šťastní a to je najdôležitejšie. A tento článok snáď pomôže ďalším. Ďakujem, že čítate môj blog.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *