Už je to rok, čo som navštívila MB Clinic, kde som si nechala operovať očné viečka, ktoré ma trápili už od puberty. Mala som ich v balíčku genetiky, takže už v puberte som mala problém s tým, že prevísali a ja som si nikdy nebola schopná nakresliť linky ako moje kamarátky. Bola som rada, ak z času na čas v dobrej chvíli bolo vidno aspoň to, že som si vôbec dala nejaký tieň.
Ako dlho som nad operáciou viečok premýšľala?
Nad blefaroplastikou/operáciou viečok som rozmýšľala dlho. Pravdepodobne som čakala, že sa za ten čas niekam posunieme a operácia viečok nebude nutná a „americkí vedci“ vymyslia niečo, kde nepotečie krv. Všetko, čo prišlo, však bolo iba dočasné riešenie.
Skúšala som nalepovacie pásky, ale nikdy som sa s nimi neodvážila ísť niekam na verejnosť, pretože mi to pripadalo zvláštne a bála som sa, že ich bude vidieť. Rovnako, ako nosiť príčesok. Rozmýšľala som aj nad niťami, ale aj tie sú vstrebateľné a mala som pocit, že môj problém nevyriešia, pretože tam tej kože a tuku bolo veľa – samodiagnostika mi evidentne nie je cudzia.
Mala som obdobie, keď som intenzívne pozerala videá na youtube z operácii viečok a vždy som si na nejaký čas povedala, že to vlastne nepotrebujem. Až do obdobia, keď som svoje viečka riešila viac, ako bolo podľa mňa zdravé. Cielene som sa vyhýbala pohľadu do zrkadla a keď som sa už konečne pozrela, tak som si ich naťahovala a skúšala aké by to bolo bez nich. Oči ma často pálili, pretože mi slzili, ja som si ich kadečím utierala. Cítila som sa unavená a mala pocit, že keď som si ich ako keby natiahla, tak vidím jasnejšie. Neviem to vysvetliť, možno to boli iba moje pocity v hlave alebo to bolo naozaj…
S istotou viem, že som to však riešila stále viac a viac.
Až do bodu, keď som myšlienku podstúpiť blefaroplastiku začala vyslovovať nahlas pred svojou rodinou a priateľmi. Čakala som, že ma budú odhovárať, že mi to nie je treba, a preto som sa obrnila argumentami, ktoré som vlastne nikdy nemusela použiť. Okolie ma chápalo a cítila som aj podporu. Niektorí dokonca začali riešiť, či by sa operácia nezišla aj im. Na to nie som hrdá, pretože cieľom toho, že som nad operáciou rozmýšľala a nakoniec aj išla nebolo to, aby na sebe každý začal hľadať „chyby“. No na druhej strane si myslím, že je fajn hovoriť nahlas aj o tom, že ak človek má pocit, že niečo nie je dobré, tak by to riešiť mal. A ja som sa to jedného dňa rozhodla riešiť. Aké to nakoniec bolo som porozprávala v tejto časti podcastu.
Ako operáciu viečok vnímam po roku?
Mám chuť otvoriť šampanské a vystreliť konfety! Dnes je to presne rok od operácie a ja sa stále usmievam, keď si maľujem linky. Ok, priznávam, niekedy vyzerám ako Kleopatra, pretože ruka mi ujde… Ale ten pocit, že môžem. Ten je neopísateľný. O výhodách operácie nemusím ani hovoriť. Myslím, že moje nadšenie, že som operáciu absolvovala nekleslo ani o milimeter. Jazvy nie je vidieť, kým na ne cielene neupozorním (a aj to iba na jednom oku) 🙂 Občas sa cítim ako chodiaca reklama, pretože sa operáciou netajím a ľudia sú zvedaví – čo je pochopiteľné. A áno, aj po roku je u mňa táto téma aktuálna a ľudia sa na ňu pýtajú. Práve preto som sa rozhodla napísať aj tento článok a vyťahujem túto tému pravidelne.
Aké sú nevýhody operácie?
Zrazu príliš veľa míňam na linky. Pár mesiacov po operácii som si nakúpila rôzne farby, nie všetky kvalitou dobré, ale čo tam potom… 🙂 Na iné nevýhody si naozaj nespomeniem, nič tak nevnímam. Samozrejme dôležitou položkou sú aj financie. Zopakujem to, čo som povedala v podcaste – nechcela som šetriť, hľadať lacné alternatívy, pretože išlo o výrazný a trvalý zákrok na tvári, nie niečo, čo postupne „vyprchá“. Operácia v MB Clinic stála o čosi viac, ale ten servis, ten pocit bezpečia, ten je na nezaplatenie.
Čo bolo po bleferoplastike?
Viem, že ani táto operácia nemusí vyriešiť všetko a navždy. Pán doktor mi odporučil po čase botox, ktorý doteraz k vonkajšiemu kútiku oka nebol nutný. Ak ma sledujete na instagrame alebo počúvate podcasty, tak viete, že som si už botox nechala pichnúť do časti medzi obočím. Tiež pani doktorkou z MB clinic. Bolo to ešte niekedy v októbri minulého roka a dnes už po ňom nie je ani stopy, takže zvažujem, či si návštevu nezopakujem. A dohodli sme sa ešte na jednej procedúrke – pichla mi kyselinu hylauronovú do brady. Divné však? Ja som ani netušila, že je niečo také možné, ale aj vďaka tomu som na pár mesiacov získala bradu v tvare V. Jasné, to bol „už iba taký rozmar“, nebolo to niečo, bez čoho by som nevedela fungovať.
Prvotná myšlienka bola, že je to prvý krok k tomu, aby som si časom nechala jemne zväčšiť pery. Tie ma istým spôsobom trápili tiež – moja sestra má asi aj moju časť pier, pretože ich má krásne a plné. O mojich sme vždy žartovali, že je tam iba prerezaná kožička a vekom sa ešte viac zužujú. Pery však zväčšené nemám, po brade som mala pocit, že už aj to je vlastne super a je to zmena, ktorú si nevšimol ani môj vlastný muž. Ani keď som ho na to upozornila. Neznamená to však, že budem na tieto procedúry chodiť pravidelne, alebo že by som zrazu mala pocit, že potrebujem „prerobiť“ všetko. No neznamená to ani to, že si tie pery niekedy zväčšiť nedám. Stále sa s tou myšlienkou pohrávam, ale opäť – je to zákrok na tvári, takže analyzujem zo všetkých strán. Ak sa pre zákrok rozhodnem, tak s určitosťou viem, kam naň pôjdem.